Osobnosti Motešíc

Home > Osobnosti Motešíc

Na tejto stránke je možné sa dozvedieť o významných osobnostiach pochádzajúcich alebo pôsobiacich v našej obci.

Za zmienku však stojí, že Motešice ani v minulosti nestáli bokom od súdobých centier vzdelaností, kultúry, ideologických a slovenských národných pohybov

Mikuláš Motešický (Nicolaus de Mothesicz) už v r. 1417 študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Jeho menovec Štefan Motešicky bol okolo r. 1600 rektorom evanjelickej školy v Uherskom Brode a neskoršie v Reigersdorfe v tešínskom kniežatstve. Pravdepodobne z rozvetvenej rodiny Motešických pochádza v 17. stor. protestanský spisovateľ Gašpar Motešicky, autor náboženských piesní. V II. pol. 17. storočia viacerí mužskí príslušníci z rodiny Motešických navštevovali jezuitské gymnázium v Trenčíne.

V r. 1587-1683 prenikli do Motešíc myšlienkové prúdy nemeckej reformácie. Podľa J. Ľ. Holubyho jej predstaviteľmi boli evanjelickí kňazi Ján Lazickius z Liptova, Matej Basilides, Andrej Adelphi, Ján Krman z Prievidze, starý otec omšenského rodáka Daniela Krmana, Daniel Dubravius zo Žiliny, Andrej Fittkovini z Baťoviec pri Leviciach, Adam Wolfius, český exulant z Benešova, Mikuláš Nigrini-Oškerský zo Žiliny, Daniel Krman st., otec už spomínaného superitendenta D. Krmana, Ján Repacius a istý Ábel.

Z týchto vzdelancov vynikol Daniel Dubravius (nar. 15. 10. 1595 v Žiline, zomr. 7. 2. 1655 v Senici). Po skončení škôl v Žiline, Olomouci, Hlohovci, Soporni, Koszegu, Nitrianskom Právne, Bytči a po skončení štúdií na univerzite vo Wittenbergu pôsobil na viacerých mestách na Slovensku: ako korektor v Bytči, rektor školy v Brezne, v Bánovciach nad Bebravou, Trenčíne a ako kazateľ okrem Motešíc, v Trenčíne, v Beluši, v Martine, v Predmieri a nakoniec ako nitriansky superitendent v Senici. Z jeho literárnych prác si zasluhuje pozornosť najmä Gymnasma logicum de ordine et methodo (Wittenberg 1619).

Adam Wolfius-Benešovský po svojom predchádzajúcom pôsobení v Prahe usadil sa v r. 1636 -39 v Motešiciach. Bol literárne činným. Pozornosť si zasluhujú pohrebné reči, vydané v 17. stor. trenčianskej tlačiarni v češtine. Z dnešného pohľadu majú historickú hodnotu a sú dokladom existencie českých pobelohorských exulantov v našom prostredí (napr, o českom exulantovi Jánovi Romencovi v Dežericiach.)

Na konci 18. a v prvých desaťročiach 19. stor. v Motešiciach a na okolí našla odozvu podpora bernolákovskej slovenčiny, o čo sa pričinili najmä malohradňanský katolícky kňaz Adam Betták, soblahovský rodák (nar. 20. 2. 1786). Od neho pochádza Kázeň pri pohrebe Cťinayhodneyssého pána Gána Ganecz farára Dolno-Motešického (Trnava 1832).

Daniel KRMAN starší, nábožensky spisovateľ.

Daniel Krman starší sa narodil v roku 1624 v Dolných Motešiciach. Pochádzal z kňazskej rodiny.

Študoval v Hlohovci, Čachticiach, Liptovskom Mikuláši, Prievidzi, Kysaku, Košiciach a Bánovciach nad Bebravou. Pôsobil ako evanjelický farár v Sádku (1650-52), na Myjave (1652 -59), v Bobote (1661), Blesoviciach (1661-63), na Turej Lúke (1664-73), v Ozorovciach (1682) a znova na Myjave (1682), a Turej Lúke (1683-87). Mal pohnutý život, musel ujsť pred Turkami (Blesovce 1663) a niekoľkokrát bol vyhnaný z fary (Myjava 1659, Bobot 1661 a Tura Lúka 1673). Za veľkého náboženského prenasledovania sa skrýval v Klenovci, Hnúšti a najmä o osade Bela pri Trenčianskych Biskupiciach (1673-81).

Daniel Krman st. bol barokovým spisovateľom. Písal náboženské básne (napr. v Cithare sanctorum, vyd. z r. 1728 ,,Kriste, dobrý Pane, obhládni že se na mne) a latinskú svetskú príležitostnú poéziu (epitalanium – gratulačnú báseň k sobášu „Epos hymenaeum”, Trenčín 1649 , svadobný epos).

V rukopise zanechal náboženské a náučné spisy, dnes už nezvestné.

Zomrel 3. júna 1687 na Turej Lúke

Pead. Dr. Blažej BELÁK, básnik, spisovateľ, prekladateľ

Narodil sa 21. mája 1938 v Dolných Motešiciach (teraz Motešice). Pochádzal z učiteľskej rodiny. Základné školy navštevoval v Dolných Motešiciach, Čiernej Lehote, Malých Bedzanoch a v Horných Motešiciach. Jedenásťročnú strednú školu navštevoval v Bánovciach nad Bebravou, kde aj v roku 1956 maturoval. Po maturite odišiel študovať na Vysokú školu ruského jazyka a literatúry do Prahy (1956 -1960), kde bol promovaný na Paed. Dr.

V roku 1962 – 63 učil na Priemyselnej škole baníckej v Handlovej, v rokoch 1963 – 69 pracoval v Banskom výskumnom ústave v Prievidzi. Od roku 1969 pôsobil v Matici slovenskej v Martine ako vedúci výskumný pracovník v Slovenskej národnej knižnici, kde organizuje a koordinuje dejiny knižnej kultúry na Slovensku a úlohy národnej retrospektívnej bibliografie.

Publikovať začal v roku 1964 v Slovenských pohľadoch, prekladal odbornú a umeleckú literatúru z ruštiny, angličtiny, niečo z nemčiny a lužickej srbčiny najmä v Revue svetovej literatúry.

Prvá samostatná zbierka básní „Poľahčujúce okolnosti” mu vyšla v Bratislave (Smena 1968), o rok neskôr napísal ďalšiu zbierku básní „Postupne sa usmievam” (Bratislava, Sloven­ský spisovateľ 1969). Neskôr prechádzal k próze a k recenzentskej činnosti. Zmysel pre pevnú konštrukciu modelových príbehov o živote zväčša starých ľudí uplatnil v knihe poviedok „Postilion” (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1972). V roku 1976 mu vyšla umelecká reportáž „Tvrdý sloj” (Martin, Osveta) s podtitulom Črty o práci robotníckej cti. Do obrazovej publikácie „Turiec” (Martin, Osveta 1977) napísal cyklus básnií a prozaickúch básnických textov. V roku 1980 vydal Hviezdoslavovu epickú báseň „Ežo Vlkolínský (Bratislava, Mlade letá), je to prerozprávanie Hviezdoslavovej básne do prózy. Cieom úpravy tohto epického diela bolo ho urobiť čitateľnejším pre mládež. Potom ešte písal texty k obrazovým publikáciám „Dolu Váhom” (Martin, Osveta 1983) a „Malá Fatra” (Martin, Osveta 1985). Knižne vydal aj jeden preklad (spoluautorstvo) „More a hviezdy” (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1983).Je to antológia novozélandskej poézie.

Z novšej tvorby možno spomenúť “Povesti a rozprávky z Turčianskej záhradky” (Vyd. Knižné centrum, 2004), zbierku veršovaných povestí z Turca”To Poleriecke pole” (Vyd. Dobrovolný a synovia, 2005).

Milan Peťovský, kameraman a režisér

Mgr. Milan Peťovský sa narodil 11.januára 1931 v Motešiciach a zomrel 19.septembra 2000 v Modre.

Patril medzi významných slovenských režisérov a kameramanov v oblasti trikovej kamerya animovaných filmov. Bol aj členom ASK (Asociácia Slovenských kameramanov).

Tvorba:
1958 – Šťastie príde v nedeľu, filmová komédia, (asistent kamery)
1959 – Prvák (trikové snímky)
1959 – Skaly a ľudia, filmová dráma, (trikové snímky)
1961 – Pieseň o sivom holubovi, filmová balada, (trikové snímky)
1962 – Pokorené rieky, filmový príbeh, (2. kamera)
1963 – Výhybka, filmová dráma, (trikové snímky)
1966 – Siedmy kontinent (trikové snímky)
1967 – Pokazený koniec (réžia) hudba: Ladislav Kupkovič
1968 – Ikebana, animovaný film, (réžia) hudba: Ladislav Kupkovič
1968 – O veľkej repe, animovaný film, (réžia) hudba: Ladislav Kupkovič
1969 – Deň náš každodenný, dokumentárny film, (trikové snímky)
1969 – Pes a jarabičky, Poľovnícke rozprávky, animovaný film, (kamera a réžia)
1970 – Pes a lev, Poľovnícke rozprávky, animovaný film, (kamera a réžia)
1970 – Pes a vlk, Poľovnícke rozprávky, animovaný film, (kamera a réžia)
1970 – Pes a zajac, Poľovnícke rozprávky, animovaný film, (kamera a réžia)
1971 – Pes a kačičky, Poľovnícke rozprávky, animovaný film, (kamera a réžia)
1971 – Pes a medveď, Poľovnícke rozprávky, animovaný film, (kamera a réžia)
1971 – Pes a pes, Poľovnícke rozprávky, animovaný film, (kamera a réžia)
1977 – Jablko, animovaný film, (kamera a réžia)
1978 – Narodeniny 2001 (réžia spolu s Ivanom Popovičom)
1979 – Autíčka (kamera a réžia)
1979 – Minútky – Ach tie deti… (kamera a réžia)
1981 – Čo sa stalo Janíkovi na ceste, animovaný film, (kamera), réžia: Viktor Kubal, hudba: Juraj Lexmann
1982 – Nápad (kamera a réžia)
1982 – Výstava (kamera a réžia)
1983 – Medveď (kamera a réžia)
1983 – Nočná rozprávka (kamera)
1988 – F.T. na cestách, hudobný film, (animácia)
1988 – Maľovanky – spievanky – Jeseň (kamera), bábkový film, réžia: Helena Slavíková-Rabarová, hudba: Svetozár Stračina

VIKTOR BUCHTA (1892 - 1965), významný ovocinár a štachtiteľ

Slovenské ovocinárstvo je úzko späté s menom Viktora Buchtu, s človekom, ktorý usmerňoval jeho rozvoj hlavne medzi dvoma svetovými vojnami.

Viktor Buchta sa narodil 1. septembra 1892 v Horných Motešiciach ako syn lesníka.Svoje detstvo prežil v Motešiciach, neskôr sa rodina Buchtovcov presťahovala do Pruského.

Po absolvovaní 6 tried gymnázia v Trenčíne a jednoročnej praxe odišiel študovať na Záhradnícky ústav do Budapešti, tento absolvoval v roku 1913. Po skončení štúdia stáva sa asistentom katedry chémie a technológie a po dvoch rokoch i riadnym profesorom tohoto ústavu. Z toho vidieť, že bol veľkým odborníkom vo svojom odbore. Na ústave prednášal technológiu, školkárstvo, pomológiu a vinohradníctvo.Mimo svojej pedagogickej činnosti pôsobil aj ako publicista a bol tiež členom výboru rôznych odborných záhradníckych spoločností. S jeho článkami o ovocinárstve sa stretávame jednak v odborných časopisoch, ale aj v dennej tlači. Napísal aj niekoľko odborných publikácií. Na ústave pôsobil do roku 1921, kedy bol pozvaný bývalým Ministrom zemedelstva na Slovensko, aby tu zastával funkciu ovocinárskeho referenta. O rok neskôr bol už vymenovaný štátnym inšpektorom ovocinárstva na Slovensku.Príchodom Buchtu na Slovensko sme získali vysoko teoreticky i prakticky fundovaného odborníka, ktorý dal všetky sily do služieb slovenského ovocinárstva.

V roku 1924 bol Viktor Buchta poverenú bývalým Ministerstvom zemedelstva založením Výskumného ústavu ovocinárskeho v Bratislave a hneď po jeho založení stal sa prednostom. Výsledky tohto nového ústavu za krátky čas nadobudli veľkú váhu a vzbudili pozornosť takmer na celom svete. Na základe jeho publicistickej činnosti britské ministerstvo poľnohospodárstva vyžiadalo si náš nový druh orechových semenáčov vypestovaných v Devínskej Novej Vsi, pre ktoré inšpektor Buchta vytvoril špeciálnu metódu množenia. Buchta pôsobil na ústave do roku 1950.Popri vedení ústavu venoval sa vo veľkej miere i spolkovej činnosti. Tu významnú úlohu hrala Slovenská ovocinárska spoločnosť, založená roku 1920. Viktor Buchta sa po príchode na Slovensko stal jej tajomníkom, neskôr úradujúcim predsedom.Viktor Buchta bol aj dlhoročným redaktorom a čelným prispievateľom časopisu Slovenské ovocinárstvo, ktorý sám založil a ktorý vydávala Slovenská ovocinárska spoločnosť v Bratislave.

Svoje odborné znalosti a skúsenosti uplatnil Viktor Buchta aj ako riadny člen Československé akadémie zemédelskych véd od jej založenia v roku 1924, kde bol členom jej III. záhradníckeho a ovocinársko – vinohradníckeho odboru. Prednášal tiež na Slovenskej vysokej škole technickej a na Štátnej vyššej vinohradnícko-ovocinárskej a záhradníckej škole v Bratislave.V roku 1952 odišiel Viktor Buchta na zaslúžený odpočinok. Ale ani v dôchodku neodpočíval usilovne pracoval až do posledných dní svojho života. Pracoval hlavne publicisticky,prednášal a radil. Prispieval do odborných časopisov, dennej tlače. Napísal celý rad publikácií, z ktorých niektoré vyšli vo viacerých vydaniach.

Viktor Buchta zomrel v Bratislave dňa 12. decembra 1965 vo veku 73 rokov. Tam je aj pochovaný.Viktor Buchta za 44 rokov pôsobenia na Slovensku vynikol ako na slovovzatý odborník, neúnavný propagátor ovocinárstva, publicista, výskumník, prednášate!, pedagóg a radca. Celý jeho život sa vyznačoval bohatou tvorivou prácou, iniciatívou a húževnatosťou.